„Celé kino je zabukované, čelindž splnený.“ Veta, ktorá nie je súčasťou sfilmovaného románu, tak nejak ale tvorí neodmysliteľnú súčasť nášho okolia. Nestíham ani registrovať rýchlosť, s akou sme začali tieto neprirodzené výrazy používať. A pozrime, dnes sú už prirodzenou súčasťou našej vetnej skladby. Akoby čokoľvek povedané bez anglikanizmu malo byť menej sofistikovaným. Nedajbože by vyslovené napovedalo o nevzdelanosti toho, kto vetu vysloví. (O to viac preto majú môj obdiv ľudia, ktorí dokážu trefne vyjadriť moment, emóciu, jednoducho čokoľvek.) .
Závisťou som teda prechádzal knihou, ako to len tá autorka, do prčic, dokázala? Neprajník (Rozumej intelektuálny kritik, ktorý nerozumie tomu, čo píše. Do tejto skupiny spadá i človek, ktorý knihu nečítal, dokonca nevidel ani film, ale z akejsi božej prezieravosti vie presne o čo ide.) by povedal, veď ten dej bude len o tom istom. Čo ma potom, nič nové prečo by som po knihe siahal (žiadna nová postava Marvelovky, ktorá bude mať napríklad namiesto hlavy mikrovlnku a roztopí v sebe každého nepriateľa). Takýmto presvedčením riadené správanie môže uškodiť, presnejšie v tomto prípade ochudobní človeka o obraz detského sveta ponoreného síce do nevýraznej šedej, no miestami obohateného o azúrovo modrú. Čitateľovi nie sú ani po poslednej prečítanej vete známe povolania vyobrazených postáv, nie to ešte ich rasová príslušnosť. Postavičky detského sveta si predsa nebudujú zábrany v podobe predsudkov, možno aj preto je možné charakterizovať dni popisované v knihe čírym poznávaním.
Dej sa odohráva niekde na škále medzi melancholickosťou až tragickosťou života, no práve vhodným výberom slov je vyjadrená pestrosť myšlienok, s ktorou sa stretáva mladý človek v neriešiteľných situáciách. Desaťročná Jarka uteká nielen pred súčasnosťou, ale aj pred minulosťou, dokonca blízkou budúcnosťou. Čitateľ si poznávaním prostredia, z ktorého hlavná postava vychádza, začína vážiť niekdajšie pohodlie svojej detskej izby. Z rovnakého dôvodu sa, pre istotu, miestami štípe, aby sa prebudil do súčasnosti. Keď si uvedomí, aké sú obmedzené schopnosti desaťročného človiečika, ktorý môže len ťažko existovať, ak sa nemá o koho oprieť, ak nemá vlastné zázemie a jeho jedinou nádejou je veľká neurčitosť prichádzajúca s plynúcim časom, má chuť dočítať, ale iba s podmienkou, že narazí na šťastný koniec. Filmová produkcia ho nechala viac na divákovi, kdežto autorka príbehu mu dodala reálne kontúry a vytiahla ho z abstraktnej roviny. Jarka ako svoj ochranný štít využíva svoju predstavivosť, ktorá jej umožní miestami opustiť realitu a prepadnúť sa do snov. Zväčša je ponorená v búrlivých vodách, okolo nej sa nachádzajú lode, ku ktorým sa snaží doplávať, no tie sa od nej stále vzďaľujú. Miesto, kam uteká pred šeďou vlastného života, je miestom, ktoré je dostatočne vzdialené od zhluku kriku, príkazov a nedostatku pozornosti bežných dní, sa nachádza v područí viníc bratislavských Vinohradov. Pozemok s výhľadom na chátrajúcu chemičku, (nachádzajúcou sa hneď za stanicou Vinohrady) komíny Slovnaftu, a na iné bratislavské špecifiká, dáva človeku pocit, že svet má poriadok, že dokáže každú situáciu uchopiť a spoznať nevidené končiny, zvládnuť neznáme. Možno sa na tomto mieste zdržiaval z obdobných dôvodov aj bývalý majiteľ, nepoznaný dedko Miletič. Filmová verzia končí odchádzajúcim modrým parníkom, ktorý vyplával presne z tohto miesta. Nebolo pritom ťažké zostrojiť parník, modrastý záhradný domček úplne postačuje pre krátke výletné plavby.
Preboha, veď čo by už len mohlo trápiť desaťročnú?! Mama Lucia, ktorá samotná degraduje vlastné materstvo, má na výchovu vlastný názor. Dieťa predsa „vycepuje“ sloboda, ktorá mu je daná. Pozorovaním života Jarky, nám začne byť známy aj jej spolužiak Kristián. Jeho rodičia nenechávajú nič na náhodu, Kristián má starostlivo naplánovaný život. Starostlivá matka si dáva záležať, nielen na tom, aby mal potrebné materiálne zázemie, ale rovnako sa postará aj o štýl, akým má Kristián kráčať, ako má reagovať, čo má a čo môže kedy povedať. Oproti prostrediu, ktoré poznávame v spoločnosti Jarky, protipól. Kristián, ktorého prsty nesú známky po „špendlíkovej terapii“ je ďalším adeptom do námornej posádky. Životy Jarky a Kristiána sa spoja v dobe, kedy Jarka prejaví ochotu postrážiť dieťa na vlakovej stanici. Bežným ponevieraním sa, sa Jarka dostáva pred schody nástupišťa, kde zazrie nervózne postávajúcu matku s kočiarom. Matka, vidiac príležitosť, ju požiada o dočasné postráženie bábätiek. Jarka súhlasí. Po nejakej dobe, keď sa matka nevracia, sa Jarka musí rozhodnúť, či ostane alebo pôjde. Zvuk kotúľajúcej sa plechovky vo vetre je znamením. Presviedča ju, a tak sa ako jediná zodpovedná za osudy bábätiek môže vydať na cestu kopcom do záhradníckeho domčeka. Spoločne s Kristiánom sa stávajú rodičmi. Jarka v hlave drží mnohé premyslené verzie budúcnosti, čo a kedy vykonajú, veď bude predsa potrebné zohnať peniaze, upratať chatku, dokonca aj okolie dať do poriadku. Všetko zariadiť tak, aby maličkí nepocítili nedostatok. Kristián prekoná strach z tmy, strašidlá potláča dospeláckym rozhodnutím. Ide nakúpiť, postarať sa o svoju rodinu, aj napriek zo všadiaľ sa vynárajúcej černoty. Jarka môže konečne ovplyvňovať svoj život, nebojí sa zlyhania, pretože život má vo svojich vlastných rukách, nemusí sa spoliehať na Luciu. Možno sa tento moment stáva pre ňu vykúpením a zmenou, hrubou čiarou, po ktorej už dlho túži. Paradoxom je, že zatiaľ čo polícia pátrala po Kristiánovi, Lucia pokojne dospávala ďalšiu z ťažkých nocí.
Novopečených rodičov nájdu práve vo chvíli, keď sú kotvy nenávratne zdvihnuté a modrastý parník sa postupne brehu vzďaľuje. Vzďaľuje sa svetu, realite, ktorú námorná čata nedokáže kormidlovať. Filmový divák tak odchádza trošku rozhodený, v zajatí vlastných myšlienok a smútku. Zatiaľ čo čitateľ to má uľahčené a je mu jasné, že tridsaťročná rozprávačka Jarka žije šťastne po boku svojho muža, opretá o pilier svojho života. Stojí za pevne uchopeným kormidlom piatej lode, ktorou sa vydávajú v ústrety rozbúrených vĺn.
Celá debata | RSS tejto debaty