Prvých sto strán knihy ma priviedlo na miesta minulosti, na ktoré som už dávno nevkročil. Obnovil som si dôležité útržky, ktoré doteraz niekde ležali pod ťarchou plynúceho času. Vďaka rozprávačovi sa môže každý nájsť nie v totožných okamihoch minulosti, ale v totožných pocitoch, ktoré sme ako deti prežívali. Podobne sa u nás prejavili i neskoršie nekorigované pubertálne výkyvy. Skoro v polovici som nechápal, ako to súvisí so avizovanou schizofréniou. Zameral som sa predovšetkým na smútok zo straty dôležitého človeka, ktorého kľúčovitosť autor vystihol geniálne jednoduchými pocitmi zo strany pozostalého. Práve tie najjednoduchšie sú tie najzložitejšie. Vývoj lásky či úcty k rodičom, k starším osobám, k priateľom je rozdielny v každej etape života.
Čítal som slovenský preklad, ktorý mi naozaj bežal popod očami rýchlo. Podobne ako keď pozeráte von oknom z idúceho auta na biele prerušované stredové pásy na ceste a v jednej chvíli sa zlejú do jedného celistvého pásu. V momente vás nezaujíma či to niekedy boli samostatné menšie pásy alebo jeden dlhý. Moje pocity a moje myšlienky sa zliali s textom. Zmena prostredí a skákanie časových etáp udržiavajú sústredenosť čitateľa, zároveň však držia ucelene dej pokope. Hlavná postava Matthew sa nevie zmieriť so smrťou svojho brata menom Simon. Postupne sa čitatelia menia na bádateľov a snažia sa pochopiť zmýšľanie hlavnej postavy z jej vlastných zápiskov. Nevinné detské zakopnutie, nemusí vždy viesť ku kriku na neposedné dieťa, či k tíšeniu potomka po tom, čo si rozbil koleno. Môže to rovnako pri určitých okolnostiach byť celoživotná tragédia. Nezabudnuteľná strata, môže viesť k množiacim sa psychologickým defektom.
Práve v druhej polovici knihy sa zamýšľam nad týmito nešťastnými poruchami, schizofréniu nevynímajúc. Matthew tak nestratil iba svojho brata, ale stráca aj seba. V týchto ťažkých situáciách, stojíme za ním a sledujeme jeho činy. Môžeme len krútiť hlavou, nedokážeme zastaviť jeho pád. Autor vstupuje aj do oblasti stavby ľudského tela z chemického hľadiska. Ako všetko okolo nás aj my sa skladáme z atómov, následne molekúl a z mnohých ďalších väzieb. No tieto základné látky sa menia vyvíjajú. Od smrti Simona ubehne niekoľko rokov a Matthew začne praktizovať túto teóriu. Časticami z ktorých bol poskladaný Simon chce priviesť k životu. Vystavať ho, čo ho ale privádza do liečebného ústavu. Boj so sebou samým prehráva pod množstvom nezastaviteľne sa množiacich pocitov. Udupávajú ho.
S niečím podobným som sa stretol vo filme Atlas Mrakov (Cloud Atlas). Kde činy minulé ovplyvnili tie budúce. Nemám na mysli bezprostredne akciu a reakciu, niečo skôr na psychologickej báze. Šlo o prelínanie rôznych životov rôznych etáp vývoja sveta. Tým čím sme dnes, vďačíme minulosti. Film zašiel však ďalej. Dnes ako ľudia sme každý rozdielny, ak prijmeme tézy oboch autorov, teda knihy spracovanej do filmu a príbehu Nathana Filera tak môžeme dospieť k záveru, že sme zložený z atómov, ktorých väzby závisia na ich vývoji v minulosti, v iných telách? Netuším, každopádne zaujímavá myšlienka, ktorú autor zapracoval do prostredia liečebne, ktoré je o skúsenosti N. Filera skutočne dobre vykreslené.
Schizofrénia sa stala jeho súčasťou aj napriek najlepšej snahe lekárov v rámci obmedzeností existujúceho zdravotného systému v Británii. Matthew uvítal v hlave Simona s ktorým sa snažil zápasiť. Raz vyhrával, raz prehrával. Raz sa dostal z liečenia, raz na liečenie. Nekončiaci smutný kolobeh do ktorého vpadol ako dieťa, no nemôže sa z neho vymotať ani ako dospelý.
Celá debata | RSS tejto debaty