Spoločnosť a kultúra

Kráčaním Palisádami v krásnom, takmer jarnom počasí, je človek akoby naschvál nejakou vyššou mocou za pomoci slnečných lúčov upozorňovaný na nedostatky, ktoré táto ulica má. Kiež by sme mohli spustnutosť okolia ospravedlniť stáročiami. Žiaľ, nečinnosť v prúde času nám dá spätne facku, argument neobstojí. Kráčate naozaj strmým kopcom, ulicou Karola Kuzmányho, takým strmým, že mnohí Bratislavčania ním prechádzajú výsostne vo vyleštených najkách a šúšťákoch, v prevleku, ktorý ich počas víkendov mení na športovcov, podobne ako keď si Clark Kent zloží okuliare.

Vlastnou dýchavičnosťou si uvedomíte nielen svoju nedostatočnú kondíciu, ale ak vám oko počas snáh lapať dych spočinie na tabuľke s názvom ulice, začnete rozmýšľať a vracať sa k menu kňaza, únava spôsobená miestnym vrcholom utíchne. „Kto za pravdu horí, v čistej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí,…tomu moja pieseň slávou zazvoní.“ Okoloidúci športovci, opierajúc sa o palice na chodenie, môžu sa vrátiť do čias, kedy šúšťákové súpravy nosila elita.  Práve táto hymnická báseň otvára film Únos. Sledujeme prepojenie najvyšších ústavných činiteľov štátu a mafie, prostredníctvom zneužitia vlastných právomocí a štátnych orgánov. Vraždy vykonávané na objednávku, ako výsledok boja o moc na rôznych spoločenských rebríčkoch. Medzi hojdajúcimi sa reťazami na krkoch vznikol svár, kto uspeje vo vládou vyhlásenom tendri. Jednoduché pravidlá, zabiješ a získaš, nezabiješ a budeš zabitý silnejšími. Pravidlá, ktorými sa riadili neandrtálci sa dostali v deväťdesiatych rokoch nad Ústavu mladého štátu. Tak mladého, že je možné aj dnes spoznať spoza tmavých skiel limuzíny samozvaného otca, zakladateľa republiky.

Premiérom sa stal človek, bez ktorého by sa skutok, ktorý sa nestal, vôbec nestal. Osoba, ktorá nám vďaka svojej charizmatickej bezcharakternosti ukázala, kde sa nachádza morálne dno. Útržky pravdy podobne ako slnečné lúče odhaľujú pravdu o elite, ktorá krajinu doviedla do izolácie demokratických hodnôt,  schovaných pod rúškom ľudového hlasovania. Uchopením moci a zneužívaním štátneho orgánu si pán predseda spoločne s predsedom SIS rozdelili za pomoci hviezd diskotékových suterénov pôsobenie v krajine. Osobne sa mi veľmi páči nenútený spôsob, akým je film podávaný, mená neexistujú, len funkcie. Presne tie funkcie, ktoré na seba viažu právomoci pred ktorými radšej s hlbokým úklonom ustúpime.

Dnes sa dvojica prispôsobila. Patrične dokázali využiť nahromadenú „šikovnosť“. Zatiaľ čo jeden prešiel od ľudských stád k štvornohým ovciam, ten druhý sa už rovnako nevenuje tomu , čo ho vynieslo medzi gastropodnikateľov Bratislavy.Teda už viac neobchoduje so svojou schopnosťou kydať na niekoho, dnes sa už len nostalgicky chodí prizerať ako iní kydajú hnoj v Rozálke. Ak sa nevenuje tejto zaslúžilej činnosti, tak neďaleko námestia Slobody vo svojom tatranskom dome, demonštruje, že sloboda stojí síce pár životov, podvodov, nejaký ten útek, pár kíl, ale potom si už na vás nespomenú, dokonca vás ani novinári nenájdu. Keď sa nedávno pokúšali novinári zachytiť bývalého predsedu v jeho domovskom tatranskom dome,  zamestnanci jednoducho odvetili, že tam nie je. Tak teda nie je, jeho vlastní by predsa neklamali.

Ak odbehneme od schopnosti novinárov vytočiť číslo k skutočne investigatívnej žurnalistike, sme pri herečke Rebeke Polákovej, ktorá stvárnila postavu človeka hľadajúceho pravdu. Postave to však vôbec neprinieslo najšťastnejší osud. Avšak tento dôležitý charakter pomáha prechádzať dejom, spája mozaiku a vytvára naozaj tragický obraz praktík deväťdesiatych rokov. Tragédia graduje, ten najsilnejší moment príde po posledných slovách vyjadrujúcich túžbu a ukrutnosť, ktorú prežila p. Remiášová. Popri tom, ako na plátne miznú titulky, si spoločne začíname uvedomovať, že obdobie ktoré sme sledovali nekončí filmom, my v ňom žijeme, sme jeho súčasťou. Je jedno, či sme tieto konkrétne udalosti zažili, táto pachuť sa nesie každým kúskom, ktorý v tomto svete ochutnávame. Žijeme v bezmocnosti, nedokážeme sa zbaviť dedičného hriechu, ktorý má konkrétnu podobu a je pokojnou politickou rétorikou a plynúcim časom neustále znásobovaný.

Ak sa prebudíme zo snenia pri nadpise na známom turistickom vrchu a začneme vnímať zvuky palíc udierajúcich do zeme, obzrieme sa vôkol a zistíme, že život pod znakom Slovenskej republiky pokračuje, len je akýsi neúplný, nečistý, začíname vidieť padajúcu omietku z kedysi honosných domov. Nechuť a špina sa prenáša do oblastí našich životov. So znechutením kydáme nielen na nové najky, ktoré sa nám práve potrhali, s hrôzou zisťujeme, že cena sto eur neznamená to, že nie sú vyrobené na Ukrajine. Na piedestál neexistujúceho hodnotového rebríčka nás vynesie myšlienka nadradenosti nad inými národmi, prípadne sa uškrnieme nad tým, že naša pleť má bielu farbu, a my opäť môžeme poraziť ďalšieho neviditeľného nepriateľa. Ale najprv by sme ešte mohli zbúrať tie minarety, na ktoré všade narážame.

Prekračujeme hranice našich nálad, neštítime sa nadávať v každodennom styku na všetko a na každého. Pozerajúc do zeme sa vyhýbame vzájomným pohľadom, na druhej strane prečo by sme neposlali kamarátom z chatu najnovšie nahé fotky z kúpeľne v pozadí so záchodom? Slušnosť z nás robí slabochov, kebab však milovníkov medzinárodných kuchýň. Vďaka facebooku sme sa stali nielen novinármi, odborníkmi na zahraničné vzťahy, ale spoločenskými esami. Jediné, čo nám stojí za niečo, sú naše egoistické svety zatrpknutosti. Nikomu neveríme, neuvedomujeme si však, že zároveň nikto neverí nám. Životy končíme pod kolesami vlakov, samovraždy mladých ľudí narastajú, potreba hľadať materiálne uspokojenie prináša len krátkodobé šťastie, duševne sa rúcame, žijeme však v predstave vlastnej dokonalosti.

Žijeme v 21. storočí, v období, kde sa naše starnutie mieša s tragédiou, ktorú sme nespôsobili, ale ktorú rešpektujeme, trpká chuť na jazyku nám nevadí, na všetko sa dá predsa zvyknúť. Po pár rokoch prídu ovce o svojho charizmatického bezcharakterného. Vyjdú jeho pamäti, ktorých predaj nenecháva na náhodu, už im nejaký ten rok robí kampaň, a opäť vďaka našej zatrpknutosti sa prebudíme do doby mocnejúcich alternatívnych právd, kde odborné články budú prevalcované správami o tom, ako bolo dobre, keď nad nami stál náš pastier, nech nad nami aspoň stále bdie. A viete čo? Kto si už len pamätá ako to všetko bolo?! Poďme ďalej, nebudeme sa tým už zaoberať. Veď aj keby sme poznali pravdu, chlieb lacnejší nebude. A vôbec, o mŕtvych len dobre!